Pre deti od detí
Autor: Ninka Jatyelová
Psíček a mačička v krajine zázrakov
Raz psík povedal, že sa doma nudí a chcel ísť na výlet. Mačička by aj chcela ísť, ale mala veľmi veľa práce. Psík jej povedal:
„Hav, hav, urobím všetku prácu!“
„ No, dobre, “ povedala mačička, lebo bola aj tak veľmi unavená.
No ale psík bol nezodpovedný a schoval všetky špinavé hrnce do skrine. Potom zakričal mačičke:
„Všetko je upratané!“
Mačička sa išla presvedčiť a naozaj, všade bol poriadok. Mačička pripravila jahodové šišky, a keď už chceli ísť na výlet, tak skriňa s vecami nevydržala, všetky špinavé hrnce sa rozsypali po zemi.
„Ešteže to mačička nevidela, “ vzdychol si psíček.
Rýchlo zatvoril dvere a išli.
„Psík, vieš vôbec kadiaľ ideme?“ opýtala sa mačička.
Psík len neisto zakrútil hlavou a išiel. Mačička sa obávala, že zablúdia. Išli, išli a vtom videli nádherné mesto a veľa ľudí. Mačička povedala:
„Poďme tam!“
Psík chvíľu porozmýšľal, ale dal sa nahovoriť. Chceli vedieť, kde sú, tak sa spýtali babky, čo išla okolo. A naozaj, babka im pomohla.
„Ste v krajine zázrakov, “ povedala im.
„Čo?“ zarazili sa.
„Áno, ste v krajine zázrakov, “ zopakovala.
Už - už chcela ísť, ale mačička sa opýtala, či by u nej mohli prespať, lebo sa už zotmelo a bála sa, že sa stratia.
„Dobre, prenocujem vás, veď pomáhať si treba!“
„Supéér!“ potešili sa psíček a mačička.
„Budeme kamaráti, áno?“ povedali.
„Choďte sa zobliecť a choďte spať, je príliš neskoro. Zajtra sa pripravte, lebo vám ukážem čarovný les.“
Noc prešla veľmi rýchlo.
„Vstávať, ideme!“ zobudila kamarátov babka.
Obliekli sa, najedli a vydali na cestu.
„No, a už sme tu, “ povedala babička.
„A toto je čo?“
„Predsa krík s cukríkmi, vy ho doma nemáte?“
„Nie, my ak máme, tak len krík so šípkami.“
„Aha, tak prepáčte.“
„ Nič sa nestalo, “ povedali .
„A kto teraz povedal ahoj?“ spýtala sa mačička.
„Ja nie, “odpovedal psík.
„To sa vám pozdravila hovoriaca srnka , “ usmiala sa babka.
„A dosť!“ vykríkla mačička, lebo sa bála.
Babka si všimla, že sa mačička bojí, preto ju utešovala.
„Neboj sa, tento les nie je nebezpečný, len sa tu dejú nezvyčajné veci.“
„Áno, to sa dejú a veru mi poriadne naháňajú strach. Radšej už poďme!“
„Dobre, “ odpovedala babka a pohladkala mačičku .
Psík veselo zavrtel chvostíkom, lebo bol veľmi hladný. Nezabudol poznamenať:
„Ale my sme si povedali, že budeme u babky len jeden deň!“
„Vydrž ešte chvíľu!“ povedala mačička.
„No dobre, ale aj tak mi poriadne škvŕka v brušku.“
„Dobre, tak ideme domov!“
Išli, išli. Tá cesta sa im zdala nekonečná. Až po troch dňoch zazreli ich domček. Otvorili dvere, ale čo nevideli? Všetky hrnce boli rozhádzané po zemi.
„Jój, niekto nás prepadol!“ zvolala mačička.
Psík sa zahanbene priznal, že hrnce neumyl a zo skrinky vypadli a veľmi zosmutnel.
„Škoda, že sa nemôžem na teba spoľahnúť, ale to nevadí. Aj tak si každý robí čo chce. Choď hrabať kosti a ja umyjem riad!“ rozhodla mačička.
Keď to všetko urobili, tak si ľahli a tuho zaspali. V noci sa im snívalo o krajine zázrakov.
A tak sa končí náš príbeh.
