O tom, ako Osmijanko našiel svojho psíka
autor: Ninka Jatyelová, II. B
Osmijanko sa nemal s kým hrať a pomyslel si, aké to je mať psíka.
„Och, keby som mal psíka, určite by som sa o neho staral. Moja hlava deravá, veď sa môžem opýtať Osmijanky, aké to je mať psíka.“ pomyslel si Osmijanko.
„Osmijanka, Osmijanka,“ kričal Osmijanko zďaleka. Keď už bol bližšie, opýtal sa jej, aké to je mať psíka.
„No, Osmijaníčko, neviem, ale ak si ho chceš kúpiť, tak neviem, neviem, či to zvládneš. Psík je živé stvorenie, musíš sa o neho starať, hrať sa s ním a venovať sa mu. Nemôžeš ho po čase odložiť ako hračku.“ vysvetľovala mu Osmijanka.
„To by mi nevadilo,“ povedal si Osmijanko, „pôjdem sa ešte spýtať na názor Osmizdenky.“ Ale Osmizdenka tiež povedala, nech si psíka nekupuje.
Osmijanko išiel domov veľmi smutný, ale zrazu len počul hav, hav, a ozývalo sa to celkom blízko neho. Osmijanko sa zaradoval a keď sa pozrel na osmiulicu, uvidel krásneho psíka, hneď sa skamarátili a Osmijanko si ho zobral domov. A pretože vyzeral ako osmička, tak mu dal Osmijanko meno Osmidunčo a žili spolu šťastne.
A žijú šťastne aj dodnes v knihách spisovateľky Kristy Bendovej a fantázii detí...
