O psíkovi, ktorý stratil kamarátku
Kde bolo, tam bolo..., ale žije taký psík, čo má rád svoju kamarátku mačičku. Má ju veľmi rád už od psej škôlky .
„Ideme sa hrať na schovávačku,“ povedal natešený psík Uško.
„ Ideme, ideme,“ vraví nedočkavá mačička Micka .
„Idem počítať,“ vraví psík Uško.
„Tak počítaj, ja sa idem schovať, ale nepočítaj rýchlo!“ vraví Micka.
„1,2,3,4,...,“ počíta až do 20.
Micka zrazu uvidela krásneho pestrofarebného motýľa. Hneď sa za ním rozbehla. Utekala, utekala, až sa stratila. A potom sa zastavila, pozrela sa, ale nevedela, kde je.
Psík Uško ju hľadal po celom dvore. Hľadal ju, hľadal, ale nikde nebola . Až potom sa išiel pozrieť aj k plotu a zbadal Mickine stopy. Išiel ju po jej stopách hľadať všade, v meste aj po uliciach. Ale nikde ju nenašiel. Potom si spomenul, že ešte nebol na jednej ulici. Išiel ju tam hľadať a hneď ju zbadal už zďaleka. Psík sa na ňu hneval, že sa zatúlala. Ale len chvíľku, lebo bol rád, že predsa len našiel svoju dobrú kamarátku a nič sa jej nestalo. Potom sa obidvaja objali od šťastia, že sú zase spolu.
Neskôr si išli kúpiť do cukrárne zmrzlinu a ako najväčší kamaráti ju aj spolu zlízali, psík z jednej strany a mačička z druhej. Veď najlepší kamaráti sa vždy vedia rozdeliť a nesprávajú sa k sebe ako „pes a mačka.“
autor: Nikolettka Pitáková, II. B
