Barbora a jej zvláštny priateľ alebo Detská telenovela
Barbora išla do školy gymnázia po prvý raz. Nevedela, kde je jej trieda, tak sa na ňu opýtala okoloidúceho očarujúceho chlapca. Ten sa do nej zahľadel a navrhol jej, že ju do triedy odprevadí.
Barbora sa na hodine vôbec nemohla sústrediť. Stále myslela na toho zaujímavého chlapca. Keď sa skončila druhá vyučovacia hodina a bola prestávka, Barbora sa snažila pohľadom vyhľadať ho. Nikde ho však nevidela.
Na druhý deň, keď išla do školy, ju pristavili muži v čiernych šatkách a v čiernom oblečení. Násilne ju zobrali do auta a jej tašku položili do kufra plného marihuany, cigariet a alkoholu. Chceli jej ublížiť a zastali presne pred školou gymnázia. Vtom sa objavil jej hrdina. Bol to presne ten, ktorého stretla včera na chodbe. Odlákal ich a vyľakaný sa opýtal Barbory: „Nič ti nie je?“ Potom sa zahľadel do jej krásnych očí a zašepkal: „Máš také krásne oči!“ A odišiel. Z nich bude niekedy veľká láska, šepkali si spolužiaci pri dverách školy. Spriatelili sa a nejakú dobu sa aj stretávali.
Už prišiel čas, aby som Barbore povedal o tej ceste, hovoril si v duchu. Keď sa stretli, nadišiel čas pravdy.
„Barbora, zlatko moje, bohužiaľ, musím odcestovať do Ameriky. Musím tam splatiť nejaký dlh.“
„Na koľko dní?“ opýtala sa s plačom Barbora.
„Na 15 mesiacov.“
„Kedy odchádzaš?“
„Dnes. Dnes večer .“ Dal jej pusu a odišiel na letisko.
„Počkaj, nechoď!“ kričala za ním Barbora.
„Vráť sa domov, Barbora, onedlho sa vrátim!“
Keď sa Barbora vrátila domov, nevedela, čo robiť od žiaľu. V noci nespala, len rozmýšľala nad ním. Nakoniec to nevydržala a zavolala mu. Bohužiaľ, nedvíhal. Začala sa o neho strachovať, ale nakoniec predsa zaspala. Ráno mu opäť zavolala, ale telefón zostal hluchý. Obliekla sa a išla do školy. Po ceste sa obzerala, či toho chlapca nestretne, no jeho niet. Hádam sa vráti, rozmýšľala. Po celý ten dlhý čas, tých 15 mesiacov, Barbora na neho neustále myslela a očakávala ho. No nik pri dverách nezazvonil.
Až raz...Bola polnoc a vtedy sa ozval zvonček. Otvorila dvere a uvidela tam stáť svoju lásku.
„Zlatko moje, už som pri tebe, veď vieš, že by som ťa nikdy neopustil!“
„Láska, veď to vie celý svet !“
autor:
Ninka Jatyelová, II. B
